Nevysoké pohorie na severe Liptova, ktoré ponúka bohaté možnosti na turistiku a skrýva nádherné doliny. Jeho dominantou je do diaľky sa týčiaci Veľký Choč.

Chočské vrchy ponúkajú bohatý výber zaujímavostí prírodovedného charakteru, oddychu v lone málo narušenej prírody i rekreačného vyžitia na jeho úpätí. Geologicky tvoria podložie Chočských vrchov druhohorné vápence a dolomity. Prevažuje tu členitý reliéf s bohatou škálou skalných útvarov a krasových javov. V južnej časti pohoria sa nachádzajú geologické zlomy s výskytom minerálnych a termálnych prameňov.

Západné Tatry sú prekrásne pohorie na západ od Vysokých Tatier. Oravská časť Západných Tatier sa nazýva Roháče a turista tu nájde všetko - mohutné skalnaté vrcholy, ostré bralá, hlboké lesy, vodopády alebo plesá, malebné doliny kontra vysoké štíty.

Terajší rímsko-katolícky kostol bol pôvodne len kaplnkou, ktorú dal postaviť Ján Beňušík. So stavbou bolo započaté v r. 1780 a dokončená bola v r. 1781. Kaplnka bola posvätená dňa 12. júla 1781 veličianskym farárom a vice-archidiakonom Františkom Madacsányim. Kaplnka bola zasvätená ku cti Navštívenia Blahoslavenej Panny Márie. Roku 1911 bola za starostovstva Petra Schellinga značne zväčšená, keramitom vydláždená a vystrojená novým oltárom od firmy fr. Prinoth z Tyrolska, novým organom od firmy Rieger, i novými lavicami a dostala podobu kostolíka. Starosta Peter Schelling písal roku 1926 skoro všetkým Podbieľanom v Kanade a v Spojených štátoch, aby na zariadenie kostola a potrebné cirkevné rúcho niečo obetovali. Vyzvaní, keď sa dozvedeli, že Podbiel bude mať kňaza a že je nádej, že bude samostatnou farnosťou, s najväčšou ochotou začali prispievať zo svojich ťažko vyrobených a usporených peňazí na výzdobu kostola. Dňa 10. marca 1929, keď obec Podbiel dosiahla samostatnej farnosti, bol tento kostolík vyhlásený za farský chrám.

V Podbieli sa v málo narušenej forme zachovala tradičná zástavba hospodárskych dvorov, charakteristická pre strednú Oravu. Bola vyhlásená za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Donekonečna možno obdivovať skĺbenie účelnosti a estetického vzhľadu. Väčšina objektov už nie je trvalo obývaná, ale niektoré slúžia na rekreačné účely. Pretože sú všetky v súkromnom vlastníctve, prehliadka interiérov nie je možná. Exteriér je prístupný z verejného priestranstva, prehliadku môžete absolvovať individuálne v ktorúkoľvek dennú hodinu.

Osudy železiarne postavenej v roku 1836 sú zahalené viacerými tajomstvami. Objekt, ľudovo nazývaný hámor, z ktorého sa zachovali obvodové múry a centrálna vysoká pec, sa nachádza 2 km od stredu obce. Návšteva sa teda môže spojiť s príjemnou prechádzkou alebo využiť prepravu autobusom. Neopakovateľným zážitkom sú nočné akcie ako napríklad silvestrovská noc na hámri. Koncom augusta sa v rámci dní železiarstva konajú ukážkové tavby železnej rudy starovekou technológiou.

V zrekonštruovanej historickej budove bývalej cirkevnej školy č. 194 v Podbieli (oproti kývajúcemu Jánošíkovi pri hlavnej ceste) zriadil duchovný správca farnosti ThLic. Donát Čarnogurský výstavu predmetov, ktoré sa v minulosti používali v podbielanských domácnostiach, v poľnohospodárskych prácach ale aj v liturgii.

Nadmorská výška 750 m n.m.
Toto miesto bolo už od historických čias významné z hľadiska strážnej funkcie. Údolím prechádza vo všetkých dobách dôležitý dopravný koridor – severojužný prechod cez Karpaty. Druhý takýto strážny bod bol na vrchu Ostražica 2 km severným smerom. Celé okolie si môžete podrobne prezrieť vyhliadkovým ďalekohľadom. Za dobrej viditeľnosti máte všetky oravské horstvá ako na dlani.

Nadmorská výška 690 m, 130 metrov nad hladinou rieky Orava.

Do červena sfarbená skala je súčasť karpatského bradlového systému. Tvoria ju vápence, ktoré vznikali v jure a kriede – pred 195 až 65 miliónmi rokov ako hlbokomorské sedimenty. Z turistického hľadiska je skala využívaná ako miesto pohodlných vychádzok. Poskytuje najlepší výhľad na obec Podbiel. V diaľke však vidno aj Roháče. Panorámu si môžete podrobne prezrieť pomocou vyhliadkového ďalekohľadu.

Tak Vám poviem, milí moji, toto som si naozaj nevymyslel. Veď ktorá že matka dokáže svoje deti naozaj prekliať! A predsa sa takáto udalosť tu kedysi stala, hoci všetko, čo Vám teraz vyrozprávam znie tak neuveriteľne! Možno, že tí, čo neveria na posmrtný život sa budú posmievať. Nuž, ich voľba...
Tú príhodu keď som bol ešte malý chlapec som počul od starej Mary, ktorá bývala na konci dediny v malej polozhnitej starej drevenici. To bolo hneď pri ceste, ktorá vedie na most cez Oravu. Od Mary som počul mnoho povestí aj príbehov, čo sa stali veľmi dávno, tu v Podbieli. Mara spomínala, že tá udalosť sa rozprávaním už dlho odovzdáva z generácie na generáciu. Táto, ktorú Vám za chvíľu rozpoviem, mi ale v pamäti zostala tiež, no do teraz som sa ju sám bál vyrozprávať. Prečo? Pretože rozpráva priam neuveriteľný príbeh. Veď posúďte sami...

Rieka Rijava, bo tak sa naša Orava vtedy, okolo roku 1100 nášho letopočtu volala, sa v tých miestach povyše oboch vysokých skalných brál spájala s menšou riekou. Táto pramenila južne vo vysokom pohorí, niekde pod stále večným ľadovcom, ktorý tu je od dôb, ako ľudská pamäť siaha. Jej voda bola preto aj v horúcom lete veľmi studená a čisto akoby biela, ako samotný sneh. Ten efekt bol spôsobený naozaj jej nízkou teplotou a aj skaly na jej dne, veľké okruhliaky nikdy nezarástli zeleným vodným machom, ani vodnou trávou,ale boli čisté, skôr do biela...